Pred nejakým časom som narazil na článok s titulkom „Slováci nemajú trpezlivosť na dlhodobé investovanie„. Článok sa odvolával na štúdiu, ktorú si nechala urobiť jedna správcovská spoločnosť. Jej záver bol, že len 16% opýtaných si myslí, že investičný horizont 20 a viac rokov je pre investície ideálny a tretina respondentov považuje takýto časový horizont za príliš dlhý.
To nie sú veľmi povzbudivé zistenia. Dlhý časový horizont je pri investovaní veľmi dôležitý, pretože umožňuje využiť naplno silu zloženého úročenia (výnosy z výnosov) a znižuje riziko nedosiahnutia investičtných cieľov (s predlžujúcim sa časom klesá volatilita akciových výnosov). No nejde len o investovanie. Schopnosť uvažovať v horizonte rokov a desaťročí, na rozdiel od dní a týždňov, je v mnohých štúdiách uvádzaná ako jeden z kľúčových atribútov, odlišujúcich úspešných ľudí od tých, ktorým sa v živote až tak nedarí.
Cukríkový test
Ide vlastne o odloženie uspokojenia túžob na neskôr (po anglicky dealyed gratification). Zrejme mediálne najznámejšia séria štúdií v tejto oblasti je tzv. Stanford marshmallow experiment (cukríkový test), ktorú viedol psychológ Walter Mitschel na prelome 60-ych a 70-ych rokov minulého storočia.
V týchto testoch dostali malé deti na výber – buď získajú malú odmenu hneď (napríklad cukrík, koláčik alebo praclík) alebo väčšiu odmenu neskôr (2 cukríky), ak vydržia 15 minút tú malú odmenu nezjesť. Nasledovné štúdie ukázali, že deti, ktoré boli schopné počkať dlhšie na väčšiu odmenu, mali tendenciu dosahovať lepšie výsledky v štúdiu, boli zdravšie a celkovo úspešnejšie.
Na tento výskum sa však znieslo aj veľa kritiky. Zrejme najväčšia je, že experiment testoval skôr vplyv dôvery v autoritu na rozhodovanie než schopnosť oddialiť splnenie túžby. Ak totiž dieťa neverí, že sľub o väčšej odmene bude aj reálne splnený (alebo má aspoň dodstatočne veľké pochybnosti), najracionálnejším rozhodnutím je zbytočne neriskovať a cukrík čo najrýchlejšie zjesť.
V roku 2012 štúdia Univerzity v Rochesteri (s výrazne menším počtom účastníkov ako pôvodné štúdie) rozdelila testované deti na 2 skupiny – prvej skupine výskumníci niečo sľúbili a nedodržali to. Druhej skupine, naopak, sľub splnili. Až následne pristúpili k „cukríkovému testu“. Deti z druhej skupiny boli schopné čakať na väčšiu odmenu v priemere až 4 krát dlhšie ako deti z prvej skupiny.
Nie je to až také zlé …
Tu niekde sa možno skrýva aj odpoveď na otázku z titulku tohto článku. Nie je totiž pravda, že vôbec nie sme schopní uvažovať dlhodobo. Typický príklad môže byť vzdelanie – kým sa z niekoho stane napríklad lekár, musí celkovo študovať aspoň 17 rokov. A to je vlastne ešte iba začiatok. Alebo výchova detí – takisto projekt na 20 a viac rokov, s neistým výsledkom. Ale sme schopní a ochotní sa do toho pustiť. Pretože s tým máme skúsenosti, či už priame, alebo sprostredkované od ľudí, ktorým veríme.
S investovaním je to však iné. Tu nám priame dlhodobé skúsenosti chýbajú, a ak ich máme, tak sú väčšinou negatívne. Po roku 1989 sme zažili divoké privatizácie do rúk vyvolených za veľmi výhodné ceny alebo tunelovanie mnohých investičných fondov. Takisto nebankovky sľubujúce investorom výnosy 30 a viac percent, ktoré skončili v krachu. Odvtedy sa už prostredie našťastie znormalizovalo. Stále však väčšina investičných fondov má prioritne za cieľ zarobiť čo najviac na vysokých poplatkoch, než poskytovať kvalitné služby investorom. O mnohých finančných sprostredkovateľoch a agentoch ani nehovorím. Nesmieme tiež zabudnúť na niekoľkoročnú kampaň sociálnodemokratických vlád voči dôchodkovému sporeniu v 2. pilieri. A keď sa navyše k tomu všetkému ukáže, že najlepším investorom na Slovensku je minister vnútra, ktorý svoj majetok (vraj) zarobil na akciách firmy Apple a Walt Disney, niet sa čomu diviť, že väčšina ľudí si povie – toto naozaj nemá význam.
… ale chce to viac pozitívnych príkladov
Je to však obrovská škoda. Pretože investovaním sa dá vybudovať solídny majetok, a to relatívne pohodlne, lacno a hlavne poctivo. Máme k dispozícii dostatočné množstvo dát z celého sveta, ktoré to potvrdzujú. Teraz už len nájsť domáce, pozitívne príklady ľudí, ktorí by nám ukázali, že dlhodobé investovanie má naozaj zmysel.
Obávam sa však, že aj toto bude beh na veľmi dlhú trať.
2 komentáre o “Prečo slovenskí investori nerozmýšľajú dlhodobo?”
Comments are closed.
Ahoj Vladimír, podľa môjho názoru je dosť zásadný rozdiel medzi našim a západným spôsobom investovania.
Príklad: Zatiaľ čo Nemec s priemernou mzdou 3829€ po investovaní 30% svojich aktív do akcií si ešte v pohode vyžije, Slovák s priemerom 862€ po investovaní 30% aktív je v podstate „finančne sterilný“ a to pritom investuje resp. nasporí asi 4,5x menšiu sumu!?
Otázka za milión teda znie: Ako, má priemerný Slovák uživiť rodinu zaplatiť všetky účty, nutné výdavky a popri tom všetkom dlhodobo a trpezlivo investovať do akcií na burze?
Zdravím Mišo,
samozrejme, výška príjmu je dôležitá. Ak má domácnosť stredný príjem alebo menej (okolo 900), tak na nejaké veľké sporenie (ak sa bavíme o rodine s deťmi) priestor asi nie je. Ale polovica domácností má väčší príjem ako toto, a ak sú ochotní zmieriť sa so štandardnou (strednou) úrovňou slovenského životného štýlu, sporenie by yase nemal byť žiadny veľký problém.
Čo sa Nemcov týka, nie je to také jednoznačné – Nemecko je výrazne drahšia krajina ako Slovensko. Priemerná nemecká domácnosť sporí okolo 10% z príjmu.